Dnes sme navštívili dedinku Franz Josef. Celkovo sa tu s tými menami nepárali - majú aj Mt. Cook, Mt. Hercules, MacDonald's Creek.

Obrovský zážitkom bol let vrtuľníkom na 12 km dlhý ľadovec Franz Jozef s hĺbkou ľadu až 300 metrov. Každý rok na ňom napadne počas zimy 50 metrov nového snehu. V rokoch 2005-2008 opäť rástol, no v súčasnosti z neho rýchlo ubúda v dôsledku globálneho otepľovania, v ktoré napríklad V. Klaus či nový prezident USA stále neveria. Asi by to tu mali navštíviť!

Bol som takýto malý kúsok (ukazujem prstami naozaj malý kúsok) od zoskoku s padákom z výšky 13.000 stôp (4.000 metrov), no začalo sa kaziť počasie a zdvíhal sa vietor. Toľko moja výhovorka. Ale budúcu dovolenku to už určite dám!

Takto novozélandské ľadovce vyplazujú jazyky turistom.

V miestnej lagúne sme si osedlali kajaky a po rieke pádlovali až do pralesa. Mám to opísať? Lagúna obrovská, modrá, v okolí postávajú vtáky volavkovitého typu. (Neviem, dobre opisovať.) Rieka z lagúny je pokojná, plytšia. Vo vode sa zrkadlia okolité stromy. Sme tu úplne sami. Vysoká tráva sa kolíše v rytme vánku, prichádzajúceho od oceánu. (Tuším sa v opise zlepšujem.) Viditeľnosť je famózna. V diaľke sa majestátne promenádujú obrovské vrcholy hôr pokryté ľadom. Cestou naspäť sa nad lagúnou dvíha vietor a všetci morskí a vodní bohovia sa spikli proti nám! Tak sme zabrali ešte viac. Sme predsa „young and very strong” ako povedal majiteľ požičovne.

Pri vrátení kajakov sa nezapreli naše slovenské korene... „Dáme si tu kávu?” - dohadujeme sa: „Nie, zaplaťme a poďme.” Zrazu sa nám za chrbtom ozve majiteľ: „Would you like a complimentary coffee?”