Dnes odlietame z mesta Christchurch, ktoré bolo v roku 2011 z väčšej časti zničené zemetrasením, v dôsledku ktorého zomrelo okolo 200 ľudí. Vtedajšie zemetrasenie dokonca uvoľnilo časť ľadovca Tasman (neďaleko najvyššieho vrchu Nového Zélandu), ktorá následne padla do jazera a vytvorila 3-metrové vlny práve sa člnkujúcim turistom.

Geotermálna činnosť a nádherné prírodné úkazy si zjavne vyberajú svoju daň.

Nemal by som odchádzať s takými pochmúrnymi myšlienkami... A tak si spomínam na slnkom zaliaty dvor vinárne pri Queenstowne, na záhradu plnú stolov a pri nich ľudí popíjajúcich skvelé, miestne víno. Myslím, že tu zapíjali dozvuky adrenalínu alebo len banovali, že sa neodvážili na zoskok bungy zo starého dreveného mosta, priamo nad hlavami kajakárov, pádlujúcich dole divokou riekou.

Prezerám si stránky, ktoré mi vyhľadal Google... Bungy komerčne priniesol svetu Novozélandčan Hackett, ktorý prvýkrát skočil z Greenhithe Bridge v Aucklande v roku 1986. Som vtedy ťahal po dvore káčera.

Keď si spomeniem na všetky tie úchvatné jazerá, ktoré sme videli... V živote som nevidel toľko odtieňov modrej a zelenej. Asi najväčší dojem zanechalo Wakatipu - najdlhšie novozélandské jazero.

Fact check (vyslovené s miestnym prízvukom ako „fekt čik”): Wakatipu má po obvode až 212 kilometrov, jeho priemerná hĺbka je 320 metrov a teplota vody okolo 10 stupňov Celzia. Aj keď čistota vody tohto jazera dosahuje neuveriteľných 99,9%, práve kvôli jej teplote sa v ňom nikdy neokúpete. Frustrujúce. Ale len trochu.

Počasie nebolo vždy ideálne. Ale taký je Nový Zéland. Občas nevyspytateľný. V neskutočnom Milford Sound, kde ročne naprší 7 metrov zrážok, nás zastihlo nádherné slnečné počasie s drobnou prehánkou. Pri lodi plávali delfíny a v obrovských vodopádoch sa zrkadlila dúha.

Boli sme na konci sveta. Teraz je rad na vás!